Volám sa Marián Ochodnický, mám 38 rokov a napíšem vám o tom, ako sa dá pomocou zmeny myslenia zmeniť svoj život. Na začiatok si dovolím citovať pána Jaroslava Duška: ,,Polovicu života sa učíme hlúposti a druhú sa ich snažíme odnaučiť.“ Toto je v podstate aj môj prípad... Tých hlúpostí som sa naučil viac ako dosť. Naučil som sa báť, mať obavy z budúcnosti, potlačovať v sebe svoje emócie, naučil som sa trpieť, vo všetkom sa podriaďovať ostatným ľuďom. Neveril som si, nemal som toho v živote veľa, aj keď som mal všetko.
Nevedel som vyjadriť svoj názor, podliehal som názorom svojho okolia, nemal som sa rád, môj hodnotový rebríček bol úplne zvrátený, v porovnaní s tým dnešným. Môžem sa opýtať, čo alebo kto je na prvom mieste práve u vás?? (Možno rodina, deti, statky...) U mňa som číslo 1 JA! Áno, väčšinu ľudí to niekedy až naštve, avšak, keď im začnem hovoriť o tom, prečo to tak je, rýchlo zisťujú, že to nie je o mojom nenásytnom egu, ani o mojej bezohľadnosti voči mojej rodine alebo priateľom. Práve naopak...
Mám totižto životnú skúsenosť, ktorá ma k tomuto poznaniu priviedla... Môj život prebiehal „štandardným“ spôsobom. Detstvo, puberta, vzdelanie, zamestnanie. Potom ma však začalo pomaličky nahlodávať moje vnútro, postupne ma moje telo začalo pripravovať na najťažšie chvíle môjho života, pekne pomaly a postupne... Nerozumel som ničomu, nechápal som, čo sa so mnou deje. Bez pochopenia tohto stavu prišli v mojom živote prvé zásadné zmeny.
Prišiel mi do cesty projekt stavby rodinného domu a to hneď dvojmo, keďže sme sa spolu s mojim najlepším kamarátom vrhli do budovania našej budúcnosti. Boli to úžasné 3 roky práce, plnenia našich cieľov a snov. Medzitým sa nám spolu s mojou Alenkou narodil náš prvý syn Lukáško. Všetko vyzeralo byť v poriadku, no bol to len môj omyl...
Pracoval som v tom čase ako konštruktér v oblasti automotívu. Denne som sedel za počítačom v priemere 10 hodín. Niekedy 8, niekedy 14... Vyberalo si to daň ako na mojej telesnej schránke, rovnako tak aj na tej vnútornej. Postupne som stratil vášeň pre túto prácu. Nekonečný stres z toho, že sme s projektami stále meškali, že sme začínali v termínoch, kedy sme mali mať zariadenia už vo výrobe. Neustáli tlak od nadriadených, od vedenia spoločnosti, aby z nás dostali vždy úplné maximum. Vytáčalo ma do nepríčetna...
Potláčal som hnev, ktorý som mal na niektorích mojich kolegov a nadriadených, nevedel som s tým pracovať inak, iba ako to v sebe dusiť a neskôr, keď sa ,,nikto nepozeral a nepočúval“ tak nadávať na celý svet. Veľa kolegov a šéf sa vždy čudovali, keď som občas vybuchol a povedal som si svoj názor. Avšak opäť len nevhodným spôsobom, či už pre mňa alebo pre ľudí, ktorích sa to priamo týkalo. Nikto ma neučil, že to môže ísť aj inak...
Preto sa začalo ozývať aj moje telo, mal som čoraz väčšie problémy robiť veci ako doposiaľ, začal som mať problémy so spánkom, málo pohybu, príliš veľa stresu v práci, radosť zo života postupne prchala, vytrácal sa zo mňa môj zmysel pre humor. Nemal som ani tušenia o tom, čo sa so mnou deje. Nevedel som, že si ubližujem ja sám, že sa postupne ničím. V začiatkoch ma moje telo upozorňovalo zľahka, točením hlavy, pocitmi na odpadnutie, slabosťou, únavou, búšením srdca, zvieraním hrudníka – úzkosťou, nepríjemnými pocitmi pri týchto stavoch.
Problém však bol v tom, že som tomu vôbec nerozumel, nevedel som vôbec o čo sa jedná, myslel som si, že som len unavený alebo som ,,chorý“. Keďže som pokračoval v spôsobe môjho života aj naďalej, začalo sa to ozývať častejšie a silnejšie, až jedného dňa to vo mne explodovalo.
Išiel som autom piatok navečer domov. Ten týždeň som sa cítil ako zbitý pes, mal som všetkého až nad krk, tešil som sa domov, tešil som sa na víkend, že sa konečne vyspím, keďže som v tom týždni spával v priemere 2 hodiny denne. Asi 10 km pred cieľom mi prišlo neskutočne zle, hneď ma napadlo jediné možné vysvetlenie... ZOMIERAM! Kŕčovito som sa chytil volantu, začal som sa príšerne triasť a potiť. Sklonil som hlavu ku volantu a zrazu to prišlo... Tma... Najčiernejšia tma v mojom živote.
Nič som nepočul, nevidel, necítil. Žiadne pocity, žiadna únava, proste nič... Vôbec neviem, ako dlho to trvalo... Keď som otvoril oči, videl som len modrú farbu, nevedel som vôbec, na čo sa pozerám... Zbadal som oblak a uvedomil som si, že sa pozerám na oblohu, napadli ma pri tom dve myšlienky – prvá, že som myslel na syna Lukáška a moju Alenku a druhá, že keď mám skapať, tak nech skapem doma... Posadil som sa a začal som si uvedomovať svoje okolie, začas som počuť autá, ktoré chodili okolo mňa. Auto s prívesným vozíkom bolo zaparkované za pravou krajnicou a ja som sedel v prívesnom vozíku... Neviem, ako som sa tam dostal. Ako tak som sa prebral a sadol som si znova za volant. Po chvíľke som bol doma, pri Alenke a Lukáškovi.
Bál som sa, veľmi som sa bál toho, čo môže prísť. Myslel som na smrť. Ľahol som si do postele. Prišlo mi znova hrozne ťažko, zle sa mi dýchalo, srdce mi bilo ako po maratóne, ktorý som ako keby prešprintoval. Bolo to pre mňa už neúnosné, tak mi Alenka zavolala záchranku. Prešlo to do záchvatu, kedy som sa celý triasol, ruky a nohy som nevedel vôbec ovládať, stále som sa celý klepal. Po príjazde záchrannej služby pani doktorka skonštatovala, že ide o niečo psychické. Prvý krát som niečo také počul. Dovtedy som prešiel všetky základné vyšetrenia s výsledkom, že všetko je v poriadku.
Zažil som prvé dva veľmi silné panické ataky. O týždeň neskôr sa to na tento štýl zopakovalo, znova som si prešiel touto silnou triaškou, znova sme volali sanitku. V ten večer som sa dostal po prvý krát na psychiatrické oddelenie fakultnej nemocnice v Trenčíne. Začal som užívať antidepresíva, lieky na upokojenie a na spanie. Konečne však prišla úľava, spánok a vrátil sa mi ako tak aj úsmev na tvári. Začal som navštevovať psychiatrickú ambulanciu a pokračoval som v „liečbe“.
Začal som sa prehrabovať v minulosti. Čoraz viac a viac. Stav sa postupne zhoršoval aj napriek tomu, že sa nám narodil druhý syn Matúško. Každodenná úzkosť, každý deň panické ataky, ktoré však boli vďaka liekom slabšie, už som viac nezažil až taký výbuch sopky, ako na začiatku. Stával som sa otrokom vlastnej mysle, bolo čoraz viac otázok bez relevantných odpovedí. Čoraz viac som prepadal myšlienkam, že môj život už nebude nikdy, ako bol predtým.
Do psychologickej ambulancie som sa dostal ako úplne uzavretý človek, myšlienkovo aj názorovo, plný negativity... So svojím stavom som v podstate nerobil vôbec nič. Spoliehal som sa na druhých ľudí a na lieky. Denno-denne som sa ľutoval, premýšľal som, analyzoval som. Nemal som už žiadny životný cieľ, žiadnu víziu. Prichádzala postupne depresia. Ťažká depresia, stavy úplnej apatie, kedy mi bolo už úplne všetko ukradnuté. Chcel som opustiť Alenku, nezáležalo mi ani na deťoch. Zažil som obdobia, kedy som bol opitý niekoľko dní po sebe. Nič na svete nevedelo znížiť bolesť, úzkosť a depresiu. Menil som sa, smeroval som ku dnu...
Veru, zažil som aj dobu, kedy som ,,veci“ riešil alkoholom. V vtedy novom zamestnaní, kedy som pracoval ako vedúci v kovovýrobe, som mal stále rovnaké konanie, a tým pádom aj rovnaké výsledky. Okrem iného som nevedel ľuďom povedať aj nie. Pracoval som príliš dlho, v príliš veľkom strese a častokrát som si tam aj vypil, pretože sa ,,tam dalo“. Vtedy som skončil druhýkrát na psychiatrii. Trochu som sa spamätal a zmenil som zamestnanie. Postupne sa však mojím pričinením dostavili stavy úplnej apatie. Nevedel som pracovať a žiť, racionálne rozmýšľať. Úplne som prepadol svojej mysli. Robil som jedno zlé rozhodnutie za druhým...
Z toho vyplývalo samozrejme aj moje konanie. Po práci sa mi nechcelo chodievať domov, tak som jazdil v aute hocikde, kam ma napadlo. Raz som napríklad prešiel 200 km, prišiel som do Nízkych Tatier, tam som vyfajčil dve cigarety a išiel som 200 kilometrov domov. Viete, akú najhoršiu vetu som vtedy počúval od svojho okolia? Majo, veď máš doma Alenku a dve nádherné a zdravé deti... Môj pohľad však bol takýto: ,,Vieš o tom veľký prd, vôbec nerozumieš tomu, ako trpím každý deň“. Problém však bol v tom, že som tomu nerozumel v prvom rade ja sám.
Zakrátko prišla moja najhoršia epizóda v mojom živote. Išiel som autom po diaľnici domov. Zastavil som sa na pumpe. Kúpil som si cigarety, vypil som kávu, sadol som si do auta odišiel s autom na parkovisko, ktoré bolo za pumpou a zaparkoval som. Bola zima, mrzlo, tma. Auto som nechal naštartované. Pozeral som pred seba, za parkoviskom som videl strom. Začal som premýšľať o tom, či to napálim do tých stromov, či to už skončím a budem mať konečne pokoj.
Našťastie vo mne zvíťazil strach zo smrti, tak som aspoň uvažoval o tom, že si ublížim. Dostatočne na to, aby som v nemocnici prespal apoň mesiac v kuse. Sedel som tam asi štyri hodiny. Ešte som komunikoval s Alenkou, mojím najlepším kamarátom a jednou kamarátkou. Báli sa o mňa, tušili, že už je naozaj zle. Teraz sa znova opýtam vás, ktorí majú v rebríčku svojich hodnôt na prvom mieste napr. svoje deti... Ako sa chcete o ne postarať, pokiaľ vy sami nebudete v poriadku? Môžete sa dostať do zložitej životnej situácie a nebudete toho schopní.
Po tých zhruba 4 hodinách sa môj kamarát Miško dovtípil, že kde som, v mojom okolí týchto miest nie je až tak veľa. Boli sme spolu ešte asi dve hodiny a rozprávali sme sa. Prišiel som na jednu z najdôležitejších vecí v mojom živote. V mojej hlave som si vytvoril také množstvo otázok, že by som ich nedokázal vyriešiť ani za tri životy. Moja myseľ ma priviedla na pokraj šialenstva. Problém bol v tom, že ja som jej to dovolil.
Krátko nato, som odišiel na služobnú cestu. Bol som tam mesiac bez rodiny a bez priateľov. Mal som dostatok času na to, aby som sa mohol venovať sám sebe. Začal som si uvedomovať, čo je v mojom živote dôležité, že mám rád Alenku a deti, že môžem mať rád aj sám seba. Prijal som životné rozhodnutie, že ja s tou mrchou depresiou zatočím, že skoncujem s panikou a úzkosťou. Doslova som sa nasral... Totižto tam, kde je hnev, a ten môže byť za takýchto okolností aj veľmi prospešný, neexistuje strach.
Pracoval som systémom pokus omyl. Veľmi zdĺhavý a neefektívny spôsob, ale aspoň som pracoval. Postupne som prestal užívať lieky, začal som sa s tým pasovať, ako som vedel. Robil som to pre deti a pre Alenku. Neskôr som pochopil, že kľúč je v tom, že to chcem urobiť pre seba, aby som tu mohol byť pre tých, na ktorých mi záleží. Preto ja osobne mám v rebríčku hodnôt, ako číslo 1 seba samého.
Zhruba rok po tomto rozhodnutí som sa dostal ku človeku, ktorý mi zmenil pohľad na svet a môj život a mení mi ho podnes deň. Stal sa z neho môj učiteľ. U neho som zažil to, čo som potreboval najviac. Viete, kedy sme ochotní urobiť najväčšie zmeny? Keď je ohrozený náš život. U tohoto človeka som si prežil a precítil vlastnú smrť, svoj vlastný pohreb. Áno, ako sa teraz tvárite vy, tvárili sa aj mnohí iní. Zomrel som skôr, ako zomriem naozaj. To bolo to kľúčové pre mňa. Potom prišli v mojom živote skutočné zmeny.
Môj postoj k sebe samému, k mojej rodine. Vytvoril som si projekt domáci majster a rozhodol som sa, že idem podnikať. V práci, ktorá má roky ubíjala, som dal výpoveď. Vytvoril som si na YouTube svoj kanál a začal som natáčať svoje videá. Začal som šíriť myšlienky o tom, v akom stave som sa nachádzal kedysi, aké chyby som robil a aké zmeny som vykonal, aby sa tieto stavy v mojom živote neopakovali.
Začal som vytvárať projekt, ktorý dnes slúži na pomoc ľuďom, ktorí sú na tom obdobne, ako som bol kedysi na tom ja. Začal som pôsobiť ako poradca, konzultant a kouč v oblasti alternatívnej práce s úzkostnými poruchami, ako je panická porucha, obsedantno-kompulzívna porucha, rôzne fóbie, strachy, obavy, rovnako aj s tetániou alebo depresiami. Pracujem so skupinami takýchto ľudí aj individuálne. Začal som robiť na Facebooku živé vysielania...
Ja, ktorý sa bál v 16-tich rokoch osloviť dievča, ktoré sa mu páčilo. Ja, ktorý som mal z každej skúške v živote hnačky. Ja, ktorý si o sebe myslel, že je úplne k ničomu, že v živote tým, že splodil dvoch synov a postavil dom dosiahol vrchol a viac sa už proste nedá. Nevedel som vyjadriť svoj názor, povedať nie ľuďom, ktorí si to zaslúžia. Bol som človek, ktorý nemal rád sám seba, preto som dnes číslo 1 som ja, avšak nie preto, že som egoistická sviňa, ale preto, aby som tu mohol byť pre mojich blízkych, pre mojich priateľov a pre ostatných, ktorí chcú odo mňa pomoc a na toto všetko bolo potrebné zmeniť svoje myslenie.
Sú veci, ktoré jednoducho musíme zvládnuť my sami. Na niektoré však potrebujeme aj podporu rodiny, priateľov alebo pomoc od druhých ľudí. Bez Alenkinej podpory by som napríklad nemohol začať podnikať a venovať sa projektom, ktoré sú s tým späté, rovnako tak by som nenapísal tento blog. Ten som napísal aj vďaka tomu, že vstávam každý deň oveľa skôr, ako tomu bolo v minulosti. Keď nemáte čas, tak si ho treba len vytvoriť. Zmenil som svoje myslenie - tým som zmenil svoje pocity, životný postoj a konanie. Zmena mysle bez konania je k ničomu, pokiaľ nedáte získané informácie aj do praxe, skôr či neskôr na ne zabudnete.
Najväčšie uvedomenie po ,,meditácii smrti“ bolo, že ja vôbec nemusím robiť veci, ktoré nechcem a naopak môžem konečne začať robiť to, čo naozaj chcem. Prišli ciele a vízie a jednou z nich bol aj tento blog a som nesmierne rád, že ste si ho prečítali až do konca. Prajem vám pekný deň :-)
Komentáre
Zverejnenie komentára