Naučme sa spomínať aj na budúcnosť

    Poznáme to všetci veľmi dobre. Máme pocit, že sa potrebujeme vybrať vo svojom živote iným smerom, že stagnujeme alebo len túžime po zmene. Celé dni premýšľame, ako by sa to dalo zmeniť, realizovať a stále si to krútime vo svojej hlave a výsledok je v nedohľadne. Je jedno, v akej oblasti stagnujeme, vždy potrebujeme mať konkrétny plán s tou najdôležitejšou zložkou a tou je cieľ. Bez cieľa sa totiž človek nepohne nikam. 

    Prvý krok je teda stanovenie cieľa, ktorý však musí byť merateľný, dosiahnuteľný našimi silami, aby nebol zameraný na niečo, na čo my nemáme absolútne žiadny vplyv. Cieľ musí mať aj konkrétny dátum splnenia. Následne si tzv. reverzným inžinierstvom rozoberieme cieľ do detailov. Čiže akoby hotový výrobok rozoberieme do poslednej skrutky, aby sme mali cieľ pekne do detailu premyslený. Zoberieme si pero a papier a zapíšeme si všetko, čo bude potrebné splniť na jeho dosiahnutie. 

    Je dôležité si uvedomiť, že už treba rozmýšľať v rovine vízie dosiahnutého cieľa. Čiže, ako by bol cieľ splnený. Plán máme teda pripravený a môžeme začať pracovať na úlohách a postupne vyčiarkávať položky z nášho zoznamu. Vidíte sami, že to nie je nič strašné, len sa treba rozhodnúť, že kam a ako teda pôjdete.

    Uvediem vám jeden príklad z mojej minulosti, keď som išiel študovať na vysokú školu. Na prvej škole som vydržal rok a pol a potom ma z nej vyhodili. Na druhú vysokú školu som išiel už s presným zámerom a to bol ,,zisk" titulu. Termín splnenia bol jasne daný, 5 rokov, čiže 10 semestrov. Bol stanovený počet predmetov, zápočtov a skúšok. Bol som pevne rozhodnutý, že pre dosiahnutie cieľa splním všetko, čo bolo potrebné. Aj keď prišli ťažké chvíle, vždy som sa sústredil na to, prečo to robím, že je to len ďalší krok k dosiahnutiu môjho cieľa. 

    Postupom času sa mi formovala aj moja vízia, videl som sa s titulom v ruke a mal som obraz o tom, kde a ako chcem pôsobiť. Umne som to však vedel využívať pre seba a to v prítomnom okamžiku. Titul som získal v najkratšom možnom čase, ešte počas štúdia som sa zamestnal, bolo mi sveta žiť.

    Neskôr som však na toto zabudol a ocitol som sa v bezcieľnom stave, zostal som bez vízie. Prestal som žiť a len som prežíval zo dňa na deň. Postupne som sa cez panické ataky, úzkosť a sebaľútosť prepracoval až k depresii. Každý deň som žil svojou minulosťou, obavami z budúcnosti, mal som plnú hlavu strachu, úzkosti a panických atakov. Dnes však mám samého seba, moju fantastickú rodinu a svoje ciele a vízie. Avšak svoje vízie žijem a vidím už teraz, v prítomnosti a to je ten veľký rozdiel. Preto dokážem spomínať aj na svoju budúcnosť :-)

    Nech si nájdeme akýkoľvek cieľ, majme na zreteli jeho merateľnosť. Sami potom uvidíme, že keď máme tento plán napísaný, postupne ho plníme a máme našu pozornosť zameranú na splnenie tohto cieľa, tak prídeme do cieľa oveľa jednoduchšie. Potom sa vám môže stať, to čo sa stalo aj mne, že zo stavu apatie a úzkosti sa môžete časom prepracovať k spokojnému človeku, ktorý presne vie, čo chce a ide si za tým. Ďakujem, že ste si článok prečítali až do konca a prajem vám pekný deň :-)