Depresia = bezmocnosť

     V období, keď som začal mať problémy s panickými atakmi a úzkosťami, som bol ešte relatívne šťastný človek. Samozrejme, že ma ,,zdrcol" môj stav, vôbec som mu totižto spočiatku nerozumel a nevedel som s ním pracovať. Po asi pol roku som mal dva veľmi silné panické ataky, ktoré som už nemal šancu zvládnuť sám. Ocitol som sa tak na psychiatrickom oddelení vo fakultnej nemocnici v Trenčíne. Začal som užívať lieky – antidepresíva, na ukľudnenie a na spanie. Dostal som sa však aj ku základnému pochopeniu stavu, že je to psychického charakteru a nie som nejak vážne chorý. S liekmi to bolo lepšie, úsmev na tvári bol mojou súčasťou každý deň.

     V tom však spočívala práve pasca, do ktorej som sa sám postupom času chytil. Svojmu stavu som sa nijak extra nevenoval. Áno, chodil som psychiatričke a bol som doma v rámci ,,PN“ asi trištvrte roka. Občas som hľadal aj informácie na internete, avšak dlho ma to nebavilo, pretože som sa len utvrdil v tom, že ,,mám diagnózu, čiže chorobu a mám na ňu aj lieky, takže sa liečim, a že toto bude na dlhšie“. Pasca spočívala práve v tom, že som mal mylnú predstavu o liekoch, ktoré som užíval. Myslel som si, že tento stav vyriešia za mňa. Nechápal som, že mi majú len pomôcť prekonať tie najťažšie chvíle, avšak riešenie môjho stavu spočíva na mojich pleciach a je skryté v zmene môjho myslenia a konania. Ďalšia dôležitá vec bola samotná podstata problému. Podľa lekárskeho pohľadu ide o chorobu, mám predsa oficiálnu diagnózu a ešte môžem byť aj oficiálne doma ako práceneschopný. Tento stav sa však nedal udržiavať večne a prišiel čas na návrat do práce a ,,normálneho života“.

     Postupne som na tejto mojej ceste životom vylučoval všetky záležitosti a situácie, o ktorých som bol presvedčený, že mi škodia. Stres, zhon, ale aj prílišná fyzická aktivita. Snažil som sa čo najviac oddychovať a spať. Až to prešlo to úplného nič nerobenia. ,,Majko, veď ti stres škodí, tak sa mu vyhýbaj... Majko, pracoval si tvrdo na stavbe rodinného domu, tak si potrebuješ oddýchnuť... Majko, veď si pospi, oddýchni si, neprepínajte sa...“ Tieto slová sa stali mojou realitou. Avšak bola to len ďalšia pasca, ktorá má utvrdzovala v tom, že niet východiska. Prečo? No práve preto, že som vylúčil zo svojho života všetky ,,škodlivé situácie“ a napriek tomu som mal panické ataky a úzkosti skoro každý deň. Poslednou záležitosťou zostala ešte práca. Tak som občas ,,logicky" zostal doma na PN. Vždy sa mi samozrejme polepšilo. A čo mi z toho logicky vyplynulo? No len to, že som aj tak úplne v prdeli. Vylúčil som zo svojho života úplne všetko a prácu predsa vylúčiť nemôžem, keďže bez peňazí človek prežiť už nevie. Iba ak tak niekde v jaskyni, mimo civilizácie. Štyri a pol roka som užíval antidepresíva, lieky na upokojenie a na spanie. Výsledkom bolo, že panické ataky som mával aj tak skoro každý deň, úzkosť, nespavosť, únava, ťažká depresia, apatia voči všetkému čo ma obklopovalo. Čoraz viac som myslel práve na to, že mi už nikdy nebude lepšie, že už môj život nebude nikdy taký, aký bol predtým. Hneď od začiatku mojich problémov som začal užívať aj už spomínané antidepresíva. Po cca 4 a pol roka užívania a v podstate nič nerobenia a ľutovania sa, som sa sám prepracoval mojim spôsobom myslenia do úplnej apatie.

     Vystriedal som viaceré lieky, hlavne antidepresíva mi často spôsobovali problémy, bývalo mi po nich častokrát ešte horšie ako predtým. Za celú dobu ,,liečby“ som vystriedal šesť druhov. Neustále sa dávky navyšovali, keďže sa môj stav postupne zhoršoval. Postupne som mával pocity, akoby som to ani nebol ja. Býval som ako vymenený, vôbec mi to nemyslelo, bol som ako pribrzdený, často až taký ,,vypnutý“... Po cca štyroch rokoch užívania som sa dostal do čudného stavu. Začínal som sa a svoje okolie opúšťať. Prestával som vnímať a cítiť lásku, priateľstvo, ľudskosť... O radosti zo života už nebolo dávnejšie ani reči. V mojom vnútri bola úplná prázdnota. Myšlienky sa točili už len okolo toho, či opustím moju rodinu a zatvorím sa niekde mimo ľudí do svojho čierneho sveta. Postupne sa začali vyskytovať prvé myšlienky ohľadom samovraždy... Nikdy v živote som sa necítil tak unavený a vyčerpaný. Žil som v presvedčení, že môjmu stavu nikto z môjho okolia nerozumie, pretože si ho nikto neprežil. Postupne prichádzalo moje dno...

     Dôvodom bolo práve aj to, že som nevidel žiadne riešenie môjho stavu, nevidel som zmysel už absolútne v ničom, prichádzala bezmocnosť... Myšlienky sú totiž oveľa silnejšie, ako nejaká chémia v podobe antidepresív alebo liekov na ukľudnenie. Moju myseľ som trénoval denno-denne na to, že som už k ničomu, že už nič nemá význam, že sa už nikdy nezbavím bolesti a panických atakov, že už nikdy nebudem ako predtým. Už nebudem nikdy človekom pri sile a chuti žiť. Keď niečomu veríte veľmi silne, tak začnete podľa toho myslieť, cítiť aj konať. Stane sa to vašou realitou a konceptom vášho života.

     Najhoršia veta na zemeguli v tej dobe pre mňa bola: ,,Majo, veď máš dve deti tak si užívaj život, urob to aspoň kvôli nim!“ Ja som však bol nastavený negatívne a preto zaznela často práve obdobná odpoveď: ,,Ja ti na to seriem, je mi zle každý deň, nevieš o tom nič, o tom ako to bolí, o tom ako sa trápim a trpím...“

     Všetci moji blízki mi boli úplne ukradnutí, no najviac som si bol ukradnutý práve ja sám. Ocitol som sa v situácii, kedy som už reálne premýšľal ako si siahnuť na život resp. si aspoň ublížiť. Prišlo to ako blesk z čistého neba. Nebol v tom žiadny plán, ktorý by som si nachystal dopredu. Zrazu som sa ocitol v situácii, kedy ma to vnútorne zlomilo, akoby sa vo mne niečo pohlo tým najnevhodnejším spôsobom. Namiesto toho, aby som išiel autom domov, som odstavil auto na parkovisku. V hlave som mal len to, či vraziť v plnej rýchlosti autom do stromu a zomrieť alebo si aspoň dostatočne ublížiť, aby som sa dostal vo vážnom stave do nemocnice... Už to bolieť nebude, budem konečne spať... Konečne budem mať kľud... Konečne... Stopli ma však moji najbližší, s ktorými som ešte dokázal ako tak komunikovať cez mobil a môj strach zo smrti. Aj keď v tej dobe mi nezáležalo na nikom, bolo fantastické, že stále sa niekto snažil pri mne stáť. Ja som si to len vtedy neuvedomoval, že aj moji blízky mi pomohli sa zastaviť, dlho som to pripisoval len tomu strachu o môj život.

     V bývalom zamestnaní som dostal príkaz na vycestovanie na služobnú cestu do zahraničia. Dostal som čas na premýšľanie. Na mesiac bez rodiny, bez blízkych priateľov. Spočiatku som bol neskutočne naštvaný. Strašne som tam nechcel ísť, nedalo sa však ,,svietiť“ a musel som sa pobaliť a odcestovať. Bola to však jedna z najlepších vecí, ktoré sa mi vôbec v živote mohli stať!!!

     Mesiac sám, bez rodiny, na služobnej ceste v zahraničí... Dostal som priestor na to, aby som sa začal nad všetkým a hlavne nad sebou zamýšlať. Počas tohto mesiaca som sa dokázal zastaviť v mojich myšlienkach a mojom konaní. Začal som si uvedomovať čoraz viac všetky uvedené fakty. Keďže som dokázal ,,prekonať“ aj antidepresíva a dostať sa do stavu bezmocnosti a apatie, tak sa predsa musí dať ísť aj opačným smerom! A aj keď som nevedel ako, padlo moje životné rozhodnutie, že ja s tou mrchou depresiou zatočím a zbavím sa aj liekov! Doslova a do písmena som sa nasral! Tentoraz však pre mňa prospešným spôsobom! Ľutoval som sa, pretože som chcel naspäť život, aký som mal predtým. Avšak dnes som šťastný ako ,,blcha“, že už nikdy taký život mať nebudem! O tom však zase niekedy až nabudúce, ďakujem vám za váš čas a teším sa :)

     Zamyslite sa prosím nad situáciami, v ktorých dnes možno len nevidíte východisko...

     Dávajte si prosím pozor na to, aby ste sa aj vy nestali bezmocnými...