Spomínate si, keď ste boli v škôlke a zobrali ste ,,osobu“ opačného pohlavia, akým ste vy a išli ste spolu ruka v ruke na vychádzku? Aké to bolo fantastické, keď vám do toho nikto nekecal, nikto sa vám za to nevysmieval, nikto vás za to nekritizoval? Dokonca aj váš rozum s týmto konaním súhlasil? Ako ste sa vtedy cítili? Potrebovali ste vyriešiť 148 problémov, aby ste urobili to, čo ste urobiť chceli? Spracovávali ste 10-tky myšlienok?
Isto nie... Užívali ste si to po svojom. Ak vám samozrejme pridelili toho správneho partnera, ktorý sa vám páčil. Isteže, nejaké vstupné podmienky to predsa len malo :)
Pýtate sa, prečo to tak nemáte aj dnes?
Nuž, ľudia sa vyvíjajú, rastú a ,,múdrejú“ na základe svojich skúseností a ich interpretácii. Niektorí ľudia si však nechali, postupom času, od druhých nakecať, že to, čo chcú urobiť je hlúposť, že by to robiť nemali a mali by robiť niečo iné.
Niektorí zažívali posmech či šikanu za to, že už ako ,,veľký“ v školskej družine na I. stupni, zobrali spolužiaka či spolužiačku za ruku. Dostali za to výsmech od niektorých spolužiakov, že sú zaľúbení ,,frajeri“ a že sa tajne chodia ,,boškávať“. A tak to prestali robiť, len aby mali od druhých pokoj. Mysleli si, že keď takto ,,vyriešia“ problém, bude všetko v poriadku.
Avšak je to skutočne to pravé riešenie pichnúť hlavu do piesku? Hmm, skúsim ešte pokračovať :)
Vždy keď prišiel problém, riešenie bolo predsa naučené. Hlava do piesku a hotovo. Na čo sa trápiť, na čo sa snažiť, aj tak sa nám len druhí vysmejú a budú nás ponižovať.
Ok. Teraz máme cca 14 rokov. Prišli sme už ja na to, že ,,vercajk“ nemáme iba na cikanie. Ideme ,,pubertovať“ a chceme začať robiť aj iné veci. Tie, ktoré sú oveľa príjemnejšie, ako keď len niekoho, kto sa nám páči držíme za ruku :) Problém je v počiatku len v tom, že nám na chýba ten druhý ,,parťák“. Sami so sebou to máme už celkom zmáknuté, chýba tomu ešte niekto do ,,partie“. :)
Zrazu je to tu, problém je na svete. Stres a nervozita je nemerateľná a to ,,iba“ máme osloviť potencionálneho ,,parťáka“. Lenže ono to ide tak z tuha, že sa nakoniec vykašleme aj na to. Začneme lamentovať nad tým, že sme horší ako tí, ktorí nemajú problém sa niekomu ,,len tak“ prihovoriť. Trápime sa, že my sme tí vadní, že my sme tí nechopní, že nemáme sebavedomie, ako tí druhí.
Síce sa občas ,,niečo“ podarí, pretože zistíme, že keď si dáme ,,za jeden“, tak to nejako zrazu ide. Motyka vystrelí. Máme 3-4 týždne vzťah, ktorí sa nám rozpadne, pretože sa správame, ako by s nami musel dotyčný stráviť celý život. My tomu samozrejme nerozumieme a upadáme po každom občasnom vzťahu do depresie...
A tak sme sami a myslíme si, že máme smolu a nikdy ju už nedokážeme prelomiť... Opäť hlava v piesku... Stále si myslíte, že strčiť hlavu do piesku je pre nás to pravé orechové?
Máme napr. 22 rokov. ,,Samovýčitky“ a samota dosiahli svojho vrcholu. Dosť, stačilo! Ja si toho ,,parťáka“ konečne nájdem. Konečne sme sa nasrali a začali sme aj napriek počiatočnému strachu z odmietnutia konať. Pár odmietnutí sme dokázali konečne prekúsnuť a prišlo to, na čo sme čakali tak dlho. Konečne ,,poriadny parťák“ pre nás! Začneme s ním žiť, dokonca s ním založíme rodinu. Má to samozrejme, ako VŽDY, aj háčik.
Neustále opakujeme veci, ktoré sme sa naučili v mladosti. Osvojili sme ich natoľko, že si ich vôbec neuvedomujeme. Ničíme nimi samých seba aj svoje okolie. Máme pocit, že už horšie to ani byť nemôže, Ale môže... Život nám ukáže, že vždy môže byť ešte horšie, ako bolo doteraz. ,,Parťák“ má toho plné zuby, pohrozí nám, že ak sa nezmeníme, opustí nás! KONIEC SVETA, sme v úplnej prdeli, zostaneme do konce života sami! Strach zo samoty sa rovná strachu, že zomierame!
,,Jasné, jasné, ja sa zmením!“ Jasné, ide do tuhého. Tak sme posratí a sľúbime aj ,,krista“, len aby sme si zachránili svoju riť. Lenže časom sme tam, kde sme boli aj predtým. Robíme stále iba tie veci, ktoré sme sa kedysi naučili a stále si ich neuvedomujeme...
,,Ok, tak ty stále nechápeš? Myslíš si, ako si len v živote veľmi trpel? Myslíš si, že keď sa budeš donekonečna ľutovať, že vyriešiš svoje problémy z minulosti? Myslíš si, že sa stane zázrak len tak? Fajn, posielam do tvojho života panické ataky, úzkosti a depresiu. Ja to len preto, aby si konečne mohol naozaj pochopiť a prísť k životnému uvedomeniu! Viem, je to tvrdé, avšak vidím, že s tebou to inak nepôjde!“
Náš hlavný problém spočíva v tom, že ,,bomby“ od života berieme ako rany osudu. No čo ak je to úplne inak? Čo ak to ,,zlé“ prišlo do nášho života len preto, aby sme vďaka tomu skutočne ,,povyrástli“ a naozaj zmúdreli...
Vráťme sa teraz späť, skoro na začiatok.
,,Niektorí zažívali posmech či šikanu za to, že už ako ,,veľký“ v školskej družine na I. stupni, zobrali spolužiaka či spolužiačku za ruku. Dostali za to výsmech od niektorých spolužiakov, že sú zaľúbení ,,frajeri“ a že sa tajne chodia ,,boškávať“. A tak to prestali robiť, len aby mali od druhých pokoj. Mysleli si, že keď takto ,,vyriešia“ problém, bude všetko v poriadku.
Avšak je to skutočne to pravé riešenie vždy pichnúť hlavu do piesku?“
Hm, čo ak nie je riešenie v tom, že máme skryť hlavu do piesku? Čo ak je riešením, že to máme prijať, pochopiť a spracovať a nakoniec sa toho pustiť? Nechať to plávať, ale až keď to pre seba naozaj spracujeme a pochopíme. Pichnutím hlavy do piesku len prijmeme výsmech nášho okolia. Zoberieme názory iných za svoje a stotožníme sa s nimi... Necháme si len nakecať, že tá chyba je v nás, že je chybou verejne vyjadriť svoje pocity, že sa máme hambiť za to, že na verejnosti niekoho zoberieme za ruku...
K tomu sa však ešte dostaneme :) Teraz to ideme prijať a spracovať, ok?
Fajn, máme tu frajera, ktorí sa nám smeje. Smeje sa nám za to, že sa nebojíme chytiť niekoho iného za ruku. Ok, má iný názor, aký máme my. Prečo tento názor asi má? Možno by on sám s niekým išiel rád za ruku, ale bojí sa to urobiť. Presne pre ten istý dôvod výsmechu od svojho okolia, ako sa mi snaží dnes ,,dať“ on sám. Snaží sa ma zraniť len preto, že sám je zranený. Sám si len neuvedomuje, že to nebolo o ňom, ale o tom človeku, ktorí sa mu smial... Hm, čo teraz urobím? Mám ho aj ja raniť rovnako, ako chcel on mňa? Nie, to nechcem, tiež sa mi to nepáči, že on chce ublížiť mne, aj keď už teraz viem, že nevedome. Robí to len preto, že sám je zranený. Odpúšťam mu...
,,Som rád, že si sa pobavil, že aj vďaka mne máš teraz krajší deň. Ja mám len túžbu chytiť spolužiačku za ruku ísť s ňou na prechádzku. Vieš, je mi s ňou fajn. Zatiaľ ahoj“ :)
Vnútorný rozhovor: ,,Chcem si len užiť dnešnú vychádzku bez ohľadu na to, čo si o tom myslí niekto druhí. To je celé..."
Samozrejme, nie som naivný, aby som vám písal, že ako 8 ročný dokážete takto spracovať takýto nepríjemný zážitok. Iba si želám, aby ste si uvedomili, ako vznikli naše dávne zranenia, ktoré si mnohý nesú vo svojom vnútri celé roky či dokonca celý život. Áno, presne týmto spôsobom vznikajú naše traumy. Situáciu si interpretujeme pre nás nevhodným spôsobom a je vymaľované. Je tomu tak len preto, že sme to vtedy nevedeli prijať, spracovať a nechať ísť. A je úplne jedno, v akom veku to nevieme prijať a po spracovaní sa toho pustiť...
Ak však pochopíme princíp, môžeme týmto spôsobom odpustiť ľuďom, ktorí nám ublížili ako ,,malým“, aj teraz, keď sme už naozaj ,,veľký“.
Je to občas bolestivá skúsenosť, avšak veľmi oslobodzujúca...
Tí, ktorí ma poznáte lepšie, ma tu isto spoznali. :) Napísal som tu časť môjho životného príbehu. Preto vám zvyknem na koučingoch alebo osobných konzultáciách hovoriť: ,,Áno, iste ja ťa chápem, mám to tiež za sebou. Viem veľmi dobre o čom hovoríš.“
Taktiež som hlboko vnútorne presvedčení o tom, že všetko to, čo sa nám v živote javí najprv ako to zlé, prichádza do našich životov z určitého dôvodu. Totižto vždy, keď to nepochopíme, tak trpíme. No a keď to pochopíme, tak trpieť prestaneme. Dokonca zosilnieme, vyrastieme a zmúdrieme...
Panické ataky prišli do môjho života práve z toho dôvodu, aby som prestal dusiť emócie vo svojom vnútri. Aby som bez ohľadu na druhých, dokázal opäť vyjadriť to, čo k nim skutočne cítim. Preto, vždy keď ideme s Alenkou ráno do škôlky, tak sa držíme spolu za ruky. Aj keď ideme sami aj s chlapcami. Počul som už aj slová chváli na tento náš počin: ,,Vy ste takí zlatí, ostatní to už takto nerobia. Vyzeráte ako zamilovaní.“ Lenže my tak vyzeráme, pretože skutočne zamilovaní sme. A navyše serieme na to, čo si tom myslia alebo ako to vidia ostatní :) Dôležité je len to, ako to vidíme my sami...
Práve preto som si musel prejsť svojim peklom, aby som sa dokázal cez sebauvedomenie konečne zmeniť. Život predsa veľmi dobre vie, že som silný človek a nikdy mi nenaloží viac, ako dokážem uniesť.
Avšak je tu samozrejme aj tá cesta, že si to človek dokáže uvedomiť aj oveľa skôr. Ešte predtým, ako je jeho utrpenie už neznesiteľné. Prečo inak by som sa snažil o to, aby sa o tom dozvedelo čo najviac ľudí? Samozrejme, mňa to, čo robím, vnútorne napĺňa, inak by som to už vôbec nemohol robiť. :) Avšak má to aj ten dôvod, že na to, aby človek prišiel ku sebauvedomeniu trpieť vôbec nemusí. Niekedy len stačí, ak mu niekto iný ukáže, že to môže byť aj inak. No a v neposlednom rade to robím aj preto, aby tí, ktorí trpia, trpieť prestali. Je to totiž zbytočné, aby aj naďalej svoje utrpenie predlžovali...
Má to však jedinú podmienku. Tú hlavu treba z piesku vytiahnuť von. Iba tak sa môžeme stať skutočne slobodným človekom. Vnútorne slobodným človekom.
Viem, že som občas na vás tvrdý, má to však svoj účel. Účel vám pomôcť... Verím, že keď vám teraz poviem, že vás mám všetkých rád, nebudete sa pýtať, že prečo. Aj tak by som vám to nepovedal :)
Ďakujem, že ste si prečítali môj článok až do konca. Ďakujem za váš čas.
Prajem vám príjemné sviatky :)
Komentáre
Zverejnenie komentára