Poznám ľudí, ktorí sa denne ničia a raz za čas sa potrebujú dať ,,dokopy“, pretože sú ,,rozbití“. Snažia sa v živote naplniť svoj ,,osud“ a pritom sa devastujú tým, že absolútnym nezmyslom prikladajú ,,smrteľnú“ váhu. Stres je ich denným koníčkom, treba stihnúť vždy všetko a na čas.
Každému treba vždy a najlepšie včera vyhovieť. Ideálny stav je, keď majú na uchu mobil, druhý práve začal zvoniť, odpisujú pritom na e-mail, dopíjajú studenú kávu o 13:00, ktorú nestihli vypiť od 7:00 a na obed nepôjdu ani dnes. Nestíhajú to, už mali predsa 3 minúty sedieť na mítingu. V 40-tke vyzerajú ako 50-ročný a liekov berú viac ako moja babka. Oni predsa vedia, prečo sa takto ,,múdro“ správajú ku sebe samým.
Poznám ľudí, ktorí sa denne hádajú so svojim okolím do ,,krvi“, len aby uhasili svoj vnútorný hnev, ktorý v sebe majú len preto, že ho hasia ,,ohňom“. Myslia si, že sa im uľaví. Opak je však pravdou, žijú si svojim ,,nervom“ aj naďalej. Denne sa žerú svojim svetom a patrične to dávajú pocítiť samozrejme aj svojmu okoliu. Niekedy stačí, keď len mucha preletí a je vymaľované. Každú pol hodinu idú na „cigu“, aby sa ,,ukľudnili“, lebo ich ,,jebne“!
Poznám ľudí, ktorí sa každý deň boja, čo bude zajtra, či za 5 minút. Týždeň dopredu sa boja pracovného pohovoru, skúšky alebo náročnej úlohy v práci. ,,Mudrujú“ o tom, čo všetko sa môže stať, čo všetko sa môže pokaziť. Už ,,teraz“ vedia, ako to ,,nemusí“ v budúcnosti dobre dopadnúť. Nostradamus sa môže schovať. ,,Vidíš, ja som ti to hovoril(a), že to nedopadne dobre!“ Škoda, že si takto neoverujú spätne aj tie situácie, ktoré dopadli ,,na parádu“.
Poznám ľudí, ktorí zase spomínajú na doby, keď im ešte bolo v živote fajn. Staré zlaté časy, keď boli v škole. To bol život! Žilo sa ruka hore, nič nebolelo, energie plná ,,prdel“, telo sa vedelo vysporiadať skoro so všetkým. Len škoda, že vtedy nemali ,,vlastné prachy“! Dnes už je tomu inak, všetko stojí za ,,hovno“. ,,Mladí v prdeli a do důchodu daleko“. Za sobotu a nedeľu majú len málo času na to, aby mohli ,,žiť“.
Od pondelka do piatku sú z nich mŕtvoly, ktoré sa menia cez víkend na zombíkov, ktorí idú ,,žiť“. Žijú si svoj systém ,,KP“ a ,,SP“: konečne piatok a ,,skurvený“ pondelok. Majú 20 rokov do dôchodku, hádam to už nejako v tej firme do neho ,,doklepú“.
Poznám ľudí, ktorí sa nevedia zmieriť s tým, že nikdy oni, alebo veci okolo nich nebudú dokonalé. Robia veci lepšie, ako ich v danej chvíli vedia urobiť najlepšie a tým si to tu kazia ako pre seba, tak aj pre druhých. A pritom je náš svet dokonalosť sama.
,,Vieš, ja som taký puntičkár!“ Prdlajs puntičkár, iba máš nízku sebahodnotu a ,,tajne“ očakávaš pochvalu od druhých. Alebo sa nevieš vyrovnať z predstavou, že by sa to niekomu nemuselo páčiť a poslal by ťa za to do ,,kytek“.
Poznám ľudí, ktorí sa
nevedia rozlúčiť so svojou minulosťou. Myslia si, že je pre nich ,,svätou“
povinnosťou sa trápiť tým, čo všetko v živote ,,zmrvili“. Alebo sa dokola
trýzniť myšlienkami, ako im kedysi bolo skvele a ako im je dnes úplne na
hovno!
Zabúdajú však na to, že si týmto svojim úžasným a tajuplným myslením ,,zakázali“ žiť. Denne pomaly vo svojej hlave zomierajú. Prehliadajú, že majú okolo seba ľudí, ktorí sú ešte živí. A oni ich chcú mať pre seba ešte ,,na žive“.
Poznám tých ľudí, pretože som týmto spôsobom ,,silil“ svoj život aj ja. Odmena bol spočiatku veľmi horká. Panické ataky, úzkosť či depresia mi veru vôbec nechutili. Až neskôr, keď som začal svoj stav skutočne riešiť, som prišiel na jednu z najzásadnejších vecí v mojom živote. Prestal som to siliť...
Život netreba siliť. Stačí ráno šťastný vstať a večer ísť vďačný spať.
Komentáre
Zverejnenie komentára