Roky ma okolie programovalo na to, aby som bol poslušný, zapadol do kolektívu, nevytŕčal z radu. Stále som cítil, že je niečo na prd. Znovu a znovu som prežíval ten skľučujúci pocit, že žijem nejak divne. Všetci sú v pohode, len ja som na hovno. Trvalo mi viac ako 30 rokov, kým som pochopil, že sú v tomto smere dva druhy ľudí. Tí, ktorí sa učili pretvárke a tí, ktorí sa učili vyjadriť svoj názor a vyjadriť to, ako sa cítia.
Najskôr som na okolie reagoval potichu a navonok kľudne. Ak už bolo toho príliš, tak nanajvýš plačom. No poznáte to, dovtedy sa chodí so džbánom pre pivo... Až kým sa nerozbije. V puberte som prešiel do fázy útočiacej obete. Tá si tiež nechá srať na hlavu, koľko unesie, no keď je už toho príliš, miesto plaču prichádza hnev, až amok a agresivita. Následne nikdy nekončiace výčitky a frustrácia. A až potom plač, ale až keď sa samozrejme nikto nedíva. No a na záver ospravedlňovanie sa za účelom odpustenia osoby, ktorej som ublížil. Častokrát úplne zbytočný výdaj energie. Inými slovami, životná úloha obete => mentálny masochizmus.
Ako obeť som sa naučil znášať príkorie, ktoré som v sebe cítil, že príkorím pre mňa je. Ľutoval som za to, že prečo stále ja a nie niekto druhí. Ako keď na mne ,,sedel“ nejaký ,,pedagóg“, alebo keď sa mi niektorí moji spolužiaci smiali pri „úprave“ môjho priezviska. Tak ma napadá, keby dnes vedeli, ako som ho využil v mojom portfóliu domáceho majstra, či osobného konzultanta, aj by im od závisti huby pokrútilo. Všeličo sa dá v živote využiť vo svoj prospech.
Chvíľku to v celku šlo vyriešiť plačom. Navonok, aj vnútorne. No prišiel ten čas a ja som sa „zrazu“ stal „veľký“ 10-ročný „chlap“, ktorý predsa neplače. Tým sa spustil ešte drastickejší proces potláčania/premáhania svojich pocitov a emócií. Vôbec som si neuvedomil, že týmto spôsobom som sa naučil odovzdávať svoju osobnú moc. Osobnou mocou chápem to, že ja riadim svoj život, som jeho tvorcom, nie jeho obeťou. Óó áno, náprotivok obete, je tvorca života.
Prečo o tom píšem v súvislosti s osobnou mocou a jej odovzdávaním? Čo to s tým má spoločné? Podľa mňa príliš mnoho na to, aby sme si to nemali uvedomovať. Totižto spomínaná životná úloha, obeť, je vo svojej podstate o odovzdaní svojej osobnej moci niekomu/niečomu inému. Pod pojmom osobná moc chápem svoju moc nad vlastným životom. Moc nad myšlienkami, pocitmi, emóciami a správaním sa.
„Prevezmi zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk!“ O čom je táto legendárna veta? O ničom inom, ako o osobnej moci. Ale ako ju objaviť, uchopiť a používať, keď žijeme ako obete? Ak si už odpoviete áno, dá sa to, alebo nie, nedá sa to, máte pravdu. Svoju pravdu máte aj z pohľadu obete, aj tvorcu. Nebudem znižovať inteligenciu ľudí, ktorí čítajú môj blog. Isto si viete priradiť odpovede na otázku pre jednotlivé životné úlohy.
Počuli ste o tom už mnohokrát, aké „IN“ je byť sám sebou. Lenže, ako môžeme byť sami sebou, keď odovzdávame svoju OSOBNÚ moc niekomu/niečomu inému? Pokiaľ to neprestaneme robiť, tak je to nemožné. Nemôžeme byť súčasne sami sebou a pritom si nechať srať od okolia na hlavu čo to dá. Totižto tvorca musí byť zákonite sám sebou. Bez toho to nejde. V živote každého z nás príde chvíľa, keď sa potrebujeme rozhodnúť. Pokračovať ďalej v úlohe obete, alebo byť konečne sám sebou? Byť tou individualitou, o ktorej sme si už toho toľko prečítali, vypočuli a pozreli.
Ďalší „prieser“ je v tom, že sme z prístupu od našej spoločnosti ku nám zmätení. Ten zmätok vychádza z toho, akým spôsobom k nám pristupujú jednotlivé zložky spoločnosti. Na jednu stranu tu máme kriminalistov, či lekárov. Tí nás považujú za jedinečných ľudí, ktorých si nemôžu niekam zaškatuľkovať s niekým iným. Zoberme si odtlačky prstov, alebo DNA. Jedinečné, nezameniteľné a nepriestrelné dôkazy o tom, že sme to my. V žiadnom prípade nemôžu patriť niekomu inému, ako nám.
LENŽE, my tu máme aj iné zložky našej spoločnosti. Školstvo, úrady verejnej správy, či súdnictvo. Máme predsa presne stanovené osnovy, aj spôsob spoločného hodnotenia. Máme presne stanovené podmienky, za ktorých je možno vašej žiadosti na úrade vyhovieť. Pre všetkých to predsa platí rovnako. Tam veľa s našou jedinečnosťou nepochodíme. Aj zákony platia pre všetkých rovnako. Pred zákonom sme si predsa všetci rovní. No aj keď...
Pokiaľ ide niekomu o to, aby nás potrestal, pokojne využije našej jedinečnosti, našej individuality. V tomto prípade s tým nikto problém nemá. Ak by neexistovali prvky našej jedinečnosti, boli by kriminalisti pri riešení mnohých prípadov v „úzkych“ oveľa častejšie. Avšak, keď chceme rozvinúť svoje schopnosti, prísť na to, kto a kým vlastne sme, v čom spočíva naša individualita, tam už príde jednoznačný príkaz: ,,Zaraď sa!“, klasifikácia nedostatočný, či znížená známka zo správania. „Zase musíš byť iný ako ostatní, že!“ No kto by potom z toho nebol zmätený??
Niekto nás naserie a my začneme vystrájať. Začneme sa brániť hnevom, pretože máme strach. Obeť má za to, že to za to môže niekto druhý. Za naše emócie je predsa zodpovedný niekto iný a nie my! Odovzdávame svoju moc druhým ľuďom a životným situáciám. A pritom nám uniká, že za to môžeme my sami. Druhá strana nám len poukázala na miesto v našom vnútri, ktoré je zranené a nie je ešte vyliečené.
Obeť si zranenia naschvál udržuje neliečené. Inak by už nemohla zostať obeťou. Tvorca zranenia odhaľuje a lieči. Môže sa tak opäť radovať zo života, keď ešte nebol obeťou a slobodne vyjadroval svoje myšlienky, názory, pocity a emócie.
Rovnako tak, keď sa prispôsobujeme potrebám svojho okolia a prehliadame tie vlastné. Dovoľujeme tým druhým prekračovať naše hranice. Ako som písal na začiatku, ako je to s tým džbánom a pivom? Jedného dňa sa nám „džbán rozbije“ a v lepšom prípade to skončí vykričaním sa z nášho potláčaného, premáhaného hnevu (čiže strachu). V tom horšom agresivitou. Ešte to môže dopadnúť aj oveľa horšie. Tým, že nás „zradí“ naše telo a dovolí si ochorieť, alebo aj ublížením na zdraví s následkami. Aj tými tragickými. Zbytočne nad tým budeme zatvárať oči. Je to tak.
„Kázeň je to nejdůležitejší, tak je to správné! Tak to má být!“
Osobnú moc nám nemôže nikto zobrať. Len my ju môžeme dobrovoľne odovzdať. Už nie sme malé deti, ktoré nemôžu plakať, alebo vysloviť nesúhlas s niečím, čo sa im v danej chvíli nepáči. Zvykli sme si to tak robiť, ale už nemusíme. Dokonca si už ani nemusíme pýtať súhlas na niečo, čo práve chceme urobiť z dôvodov, ktoré budeme skutočne chápať len my sami. Stačí si povedať: „Dosť, stačilo!“ a vytiahnuť si hlavu zo zadku von. Tam môžeme skúmať akurát hovno a nie seba.
Komentáre
Zverejnenie komentára